Je duševná choroba Božím darom alebo trestom?

Je duševná choroba Božím darom alebo trestom?

 Určite ste už zažili v živote situáciu, kedy ste si uvedomili svoju bezradnosť v riešení svojich zdravotných problémov. Vtedy ste si možno aj vy položili túto otázku. Kde však hľadať na ňu odpoveď? Ak by sme túto otázku položili svetsky zmýšľajúcim ľuďom, tí by nám odpovedali asi takto: „Psychické problémy sa dajú vyriešiť liekmi a pozitívnym myslením.“ Postačí nám však táto odpoveď? Keď sa hlbšie zamyslíme nad touto otázkou, prídeme k záveru, že tieto prostriedky nám síce prinesú dočasnú úľavu a pocit spokojnosti, ale  náš problém nevyriešia. Preto je potrebné hľadať hlbšiu odpoveď na túto otázku v Božom zjavení. Sväté Písmo nás učí, že človek svojim rozumom nedokáže celkom pochopiť Božie tajomstvá. Je pravda a to priznávajú aj samotní odborníci, že psychické poruchy, či choroby sa lekárskej vede ešte stále nepodarilo presne definovať a hlavne ich vyliečiť. Pri všetkej úcte k vedcom sa domnievam, že sa to ani nepodarí, lebo ako hovorí Šalamún: „Ledva poznávame to, čo je pred našimi očami.“ (Múd 9, 16). Preto by sme si mali pokorne priznať, že nedokážeme ani pri najlepšej vôli a spolupráci s lekármi odstrániť tento problém vlastnými silami. Musíme si uvedomiť, že každá choroba má koreň v hriechu. Tu nemyslím však len na hriech človeka, ktorý má psychické problémy, ale aj na hriechy jeho predkov. Veď v knihe Deuteronómium sa píše, že „Ja som Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosť otcov na synoch až do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, ale zmilúvam sa až nad tisícimi u tých, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy.“ (Dt 5, 9). Preto by sa mal dotyčný človek modliť za odpustenie hriechov svojich predkov a žiť bohumilým životom. Iba tak môže dúfať, že sa Pán nad ním zmiluje a uzdraví ho, ak to bude jeho vôľa.

 Čo je však Božia vôľa? Boh nestvoril žiadnu chorobu, je to len akýsi neporiadok v poriadku sveta. Sväté Písmo nás učí, že za každou chorobou, či nešťastím treba hľadať pôsobenie temných síl, ktoré ovládajú tento svet. V knihe Jób sa píše, ako satan trápil Jóba a priviedol na neho malomocenstvo. Jób si myslel, že trpí nespravodlivo, lebo bol spravodlivým človekom a opovážil sa volať Boha na zodpovednosť za svoj stav. No Boh mu ústami mladého Elihua povedal, že s Bohom sa nemožno pravotiť, pretože on vie najlepšie, čo je pre človeka dobré a keď zošle nejakú chorobu, človek by ju mal trpezlivo znášať. Len keď sa v tejto skúške osvedčí, môže byť uzdravený a spasený. Tých, ktorí si myslia, že pre svoju chorobu a izolovanosť sú neužitoční môžem ubezpečiť, že slabšie, chorľavejšie údy Kristovho tela – Cirkvi, sú nevyhnutne potrebné pre jej život. Veď keď niekto vie s láskou obetovať svoj kríž, nestáva sa vari spoluúčastníkom na Kristovom vykupiteľskom diele? Keď Kristus za nás trpel a zomrel, aby nás zmieril s Otcom, nemôžeme dúfať, že aj my svojim utrpením posväcujeme seba a tento svet?

A tak prichádzame k záveru, že my, inak obdarovaní ľudia sme vlastne Božími poslami, ktorí hovoria svetu: „Boh žije!“ No nestačí len to, my musíme svojim životom vydať svedectvo o tom, že Boh miluje každého človeka, ktorého chce priviesť k poznaniu čistej pravdy, ktorá ho oslobodí z duchovnej tmy. Ak chceme byť soľou zeme a svetlom sveta, potom prijmime svoj handicap ako Boží dar, ktorý nás síce na jednej strane robí bláznami v očiach tohto sveta, ale na druhej strane nás môže urobiť múdrymi v Božích očiach, ak uveríme, že Boh má s nami svoj plán a prijmeme ho do svojho života.