Prečo by sme nemali byť smutní?

Prečo by sme nemali byť smutní?

 Iste každý z nás prežil vo svojom živote chvíle šťastia, radosti a spokojnosti, kedy cítil Božiu prítomnosť skrze lásku ľudí, ktorí nás obklopovali. Je to prirodzené, že človek túži po šťastí, veď aj Pán Ježiš zaplesal v duchu a zveleboval Otca, že skryl tieto veci pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým. A práve tým nám dal príklad, ako sa máme správať vtedy, keď prežívame radosť a úspechy. Nemáme si namýšľať, že to je výsledkom našej usilovnosti, či nejakej obety, ale naopak, máme za to ďakovať Bohu, od ktorého pochádza všetka radosť a útecha. Ba dokonca by sme mali myslieť na to, že tieto pekné chvíle raz pominú a prídu tmavé dni, kedy sa budeme cítiť opustení, smutní a zranení.

Keď nastanú ťažké chvíle v našom živote, máme sa zachovať podľa Ježišovho vzoru. On sa v Getsemanskej záhrade potil krvou a úzkosťou pri pomyslení na svoju smrť a na to, že jeho krv bude pre mnohých vyliata nadarmo. Aj on sa cítil opustený apoštolmi, ktorí spali a bál sa prijať kalich utrpenia. No v týchto najťažších chvíľach svojho pozemského života mal na mysli Otcovu vôľu, ktorú chcel splniť. Svojim postojom – „Otče, ak chceš, odním odo mňa tento kalich, no nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“, nám dal príklad, ako sa máme zachovať v ťažkých situáciách. Nemali by sme sa sťažovať na zlé okolnosti života, na iných, ktorí nám ublížili, ale mali by sme v prvom rade prijať Božiu vôľu, aj vtedy, keď je to ťažké a keď tomu nerozumieme. Veľkosť kresťana nespočíva v množstve obrátených alebo iných zázrakov, ale v pokornej poslušnosti Bohu za každých okolností, aj keď si to bude vyžadovať nejakú obetu, ba dokonca aj život.

Pekným príkladom poslušnosti je nám Panna Mária, ktorá zrušila Evinu kliatbu neposlušnosti a svojou poslušnosťou sa stala Božou matkou a prostredníčkou medzi Bohom a človekom. Ona, ktorá túžobne očakávala Mesiáša, no pritom nevedela o Božích plánoch s ňou sa pri zvestovaní rozhodla prijať Ježiša do svojho života, hoci musela počítať s tým, že ju Jozef bude podozrievať z nevery a že sa stane terčom posmechu okolia. Tak sa aj stalo. No Mária si zachovala svoju dôstojnosť a namiesto zbytočného vysvetľovania, že ona nezhrešila s iným mužom, zachovávala tiché mlčanie v nádeji, že Boh sa o ňu postará. A naozaj, keď sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal mu, že Mária počala z Ducha Svätého, rozplynuli sa Jozefove pochybnosti a prijal Máriu za svoju ženu. Boh ho za to odmenil tým, že mu dal milosť ho vychovávať a pripravovať na jeho verejné vystúpenie.

Z toho vyplýva ponaučenie, že i keď sa nám niekedy zdá, že všetci nás opustili a že máme právo si zariadiť svoj život podľa svojich predstáv, nie je to správne, pretože Boh nás nikdy neopustí, pokiaľ zachovávame jeho slovo. Keď sme mu verní, on nás odmení už v tomto živote a ešte viac vo večnosti.